Jdi na obsah Jdi na menu
 


Obrazek

Po operácii dostal Edi lieky proti bolesti a zároveň sme mu podávali B12- tky. Jeho uzdravovanie napredovalo asi 2 mesiace. Tesne po operácii bol Edko malátny, a dve noci po sebe takmer celé preskučal.

Počas celého času mu bola venovaná niekoľkohodinová každodenná starostlivosť (hlavne mama a sestra, keďže ja študujem dennou formou mimo mesta), takmer celá rodina sa naučila ako psíkovi vytláčať močový mechúr, a celá rodina mu neustále masírovala nožičky. Asi mesiac sme s ním neboli vonku. Bolo to preňho hrozné utrpenie, pes, ktorý miluje prechádzky celé dni preležal doma na deke v krabici od PC, a keď sa otvorilo okno, hneď zbystril pozornosť. Neskôr, keď sme krabicu zložili a Edi už spával vo svojom pelechu, a otvorili sme okno, hneď bol pri nás. To mu ostalo až doteraz. Taktiež sa naučil v byte štekať, čo nikdy predtým nerobil. Štekal akorát u babky na dvore, no vždy keď sme sa vrátili domov, prestal. No teraz akonáhle ucíti cez otvorené okno psa, hneď je pri ňom a breše. Raz viac, raz menej. Zahriaknutie, ani postriekanie vodou nezaberá.

Niečo vyše mesiaca, v jeden pekný slnečný deň sme sa s ním vybrali von na lúku. Tam si poležal, poštekal a keď sme prišli domov, možno bol aj o niečo spokojnejší :)

O 2 týždne od operácie sme boli na kontrole a vyzeralo to zas o niečo nádejnejšie, no už o ďalší mesiac jeho napredovanie ustalo. Ani sa to nezlepšovalo, ani nezhoršovalo. Nepotešilo nás to, a ani veterinára. Bol prekvapený, že sa jeho napredovanie ustálilo. Edimu boli predpísané hormonálne tabletky. Keďže po nich cikával každú chvíľu, takže sme ho „vycikávali“ každé 2 hodiny. Počet uterákov, plienok a plachiet na zadržiavanie moču sa ztrojnásobil. Tie tri týždne boli dosť náročné. Náš byt napriek neustálemu vetraniu smrdel od stropu, až po podlahu.

V priebehu času sa Edi pokúšal vstať na zadné nohy. Išlo mu to dosť dobre, no mne sa skôr zdalo, že sa nestavia, ale skôr sa nahne prednou časťou tela viac dopredu, zaprie sa prednými nohami a tak si nadvihne i zadnú časť. A stál. Ako taký klinec :)

Už sme s ním chodili i vonku, poležal si na lúke, trochu sa pošúchal, čo to poovoniaval, a zas ležal. Keď sa šúchal po tráve, tak pohyboval i zadnými nohami, i keď na nich nestál. Myslím, že to bol dobrý znak.

Neskôr začal Edko pomaly prešľapovať z nohy na nohu. Veľa síce padal, a pádov a šúchaní sa bolo viac ako prešľapovania, boli sme vďační za každý, aj ten najmenší pokrok.

Najväčšie prekvapenie bolo, keď som s ním šla v jeden deň na konci júna vonku, a on sa hneď od vchodu rozbehol po vlastných nohách. Chodenie to bolo síce kostrbaté, no za tú prechádzku padol na zadok asi len 4x. Bol to pre mňa obrovský šok, a aj značná úľava. Myslela som si, že odteraz bude už riadne chodiť, i keď neisto.

Nechodil...

Na druhý deň sme boli tam, kde tie mnohé predošlé. Pádov a šúchania sa bolo viac ako riadneho chodenia. Ešte keď sme šli po chodníku, tak ako tak chodil, no akonáhle sme sa dostali na lúku, prestal mať záujem. Bola som z toho zúfalá.

Začala som rozmýšľať, či to všetko vôbec malo zmysel...

Skutočne, človek vtedy začne premýšľať aj tak, ako by si ani vôbec nepredstavoval, že raz bude. Ja viem, nemal by, ale...